Ideológie strán
V začiatkoch 20-teho storočia SDP neustále a vytrvalo ovládala okolo 40% hlasov, ale po fínskej občianskej vojne v roku 1918 sa od strany ideovo aj fyzicky oddelili komunisti. Po tomto oddelení SDP stratila hlasy pre komunistov a ovládala 20-29% zo všetkých hlasov vo všetkých voľbách kde bolo komunistom alebo ich predstaviteľom umožnené operovať. Strana mala pôvodne radikálny ľavicový program (marxistický koncept triedneho boja) avšak neskôr (po odchode komunistov z radov strán v r. 1918) prešla k ideám sociálnej demokracie. Podporuje silný sociálny štát, ochranu pracujúcich atď. Podporuje prehlbovanie európskej integrácie a jej federalizácie. SDP má okolo 59,000 členov. Tarja Halonen bola víťazným kandidátom SDP na prezidenta Fínska v roku 2000 a v roku 2006. Dvaja predchádzajúci prezidenti, Mauno Koivisto (obdobie 1982-1994) a Martti Ahtisaari (obdobie 1994-2000), boli tiež Sociálni Demokrati. Všimnite si, že napriek faktu, že "sosiaali" vo Fínštine má dlhé "a", meno tejto strany je hláskované s krátkym "a", z historických dôvodov. Oficiálne meno (ako je registrované vo Fínskom registri politických strán) je Suomen Sosialidemokraattinen Puolue / Finlands Socialdemokratiska Parti r.p. Národná Koaličná Strana je narozdiel od SDP pravicová, ale obsahuje v sebe viaceré odlišné politické smery, vrátane sociálneho reformizmu, konzervativizmu (hlavne v severnom Fínsku a Laplande), a klasického liberalizmu. Strana verí v podnikanie s obmedzeným zasahovaním vlády, v prácu ako zábezpeku prosperujúcej spoločnosti, zodpovednej osobnosti, rovnosti šancí v spoločnosti, obmedzenú privatizáciu zdravotníckych služieb, a silný rozvoj vzdelania, školstva a technológií. Strana taktiež podporuje aktívne členstvo v Európskej Únii a tiež členstvo v NATO, aj keď sa strana vyjadruje, že vstup do NATO by požadoval politický konsenzus, ktorý v súčasnosti v krajine neexistuje. Aj keď strana berie ohľad na tradičnú morálku a stanovené rodinné inštitúcie, mala istý čas problémy pri zjednocovaní názoru o podpore pre tradičné rodinné hodnoty a liberálnych názorov niektorých členov strany. Dnes sa táto strana hlási k zakladaniu svojej politiky na "individuálnej slobode a zodpovednosti, rovnosti, Západnej demokracii a ekonomickom systéme, humánnych princípoch a Kresťanskej etike." Strana je tiež silne proeurópsky orientovaná a je členom Európskej ľudovej Strany (European People's Party - EPP). Národná Koaličná Strana je jednou z troch najväčších strán vo Fínsku, spolu s SDP a Stranou Stredu.
Obidve strany, ktoré boli pri svojom vzniku dosť radikálne, jedna doľava, druhá doprava, sa teda vykryštalizovali, poľudštili a menej zradikálnili až po rokoch spoločenských zmien v 20. storočí.
Dejiny strán
SDP bola založená ako Fínska Labouristická Strana (po fínsky: Suomen Työväenpuolue) v roku 1899. Jej názov bol zmenený na súčasnú formu v roku 1903. Strana zostala vedúcim parlamentným hnutím až do uzákonenia univerzálneho volebného práva vo Fínsku (rovnako pre mužov ako pre ženy) v roku 1906. Mimochodom, fínske ženy boli v poradí druhé na svete, ktoré získali v r. 1903 volebné právo (!!!). Po tom, čo podiel SDP hlasov a kresiel dosiahol obrat k dobrému na 47% v roku 1916, si strana zabezpečila väčšinu v parlamente. Toto bol jediný čas v dejinách Fínska, keď jedna strana mala takú väčšinu v parlamente. Národná Koaličná Strana je mladšia ako SDP - bola založená konzervatívnymi monarchistami z Fínskej Strany a Strany Fínskej Mládeže po Fínskej Občianskej vojne. Jej zakladajúce stretnutie deklarovalo, že "Národná koalícia je potrebná kvôli starým straníckym líniám, ktoré stratili význam a príliš dlho rozdeľovali podobne zmýšľajúcich občanov. Hlavnou úlohou tejto koalície musí byť práca na posilnení síl v našom národe, ktoré budú udržiavať našu spoločnosť. Zákonný spoločenský poriadok musí byť striktne podporovaný a nesmie byť robený žiadny kompromis voči revolučným snahám." Strana sa toto snažila dosiahnuť obhajovaním konštitučnej monarchie a silnými vládnymi právomocami v republikánskom systéme, a zavádzaním značného počtu sociálnych a ekonomických reforiem, ako povinné vzdelanie, univerzálna zdravotná starostlivosť, a progresívne zdaňovanie príjmov a majetku.
SDP stratila svoju väčšinu vo voľbách v roku 1917. V roku 1918 začala vzburu, ktorá vyvrcholila do Fínskej Občianskej Vojny. Táto vojna vyústila až tak, že väčšina vodcov strán na všetkých úrovniach bola zavraždená, uväznená alebo hľadala útočisko v zahraničí. Bohužiaľ tento proces, ktorý viedol k Občianskej vojne a samotná vojna ubrali SDP z jej oprávnenosti a úctyhodnosti vo fínskom politickom živote a v očiach pravicovej väčšiny. Politická podpora strany zostala aj napriek tomuto faktu silná a vo voľbách v roku 1919 bola strana reorganizovaná Väinöm Tannerom a získala približne 80 z celkových 200 kresiel v parlamente. Niektorí Sociálni Demokrati, ktorí utiekli zo strany založili Fínsku Komunistickú Stranu v Moskve v roku 1918. Aj keď bola Komunistická Strana vo Fínsku do roku 1945 zakázaná, podpora fínskej pracovnej triedy bola v nasledujúcich voľbách rozdelená medzi Sociálnych Demokratov a organizáciami v službách komunistických frontov. Znovuzískanie reputácie strany SDP ako strany, ktorá je schopná riešiť vážne záležitosti akou je vládnutie Fínsku, sa stalo životným cielom a dielom Väinö Tannera. Výsledkom bola viac patriotická SDP, ktorá sa nakláňala už menej k ľavici a bola relatívne izolovaná od jej nordických sesterských strán. Zaujatosť P.E. Svinhufvuda držala SDP mimo vlády počas jeho prezidentovania v rokoch 1931-1937. S výnimkou krátkeho obdobia v roku 1926, SDP bola vyradená z účasti v kabinete až pokým nebol za prezidenta zvolený Kyösti Kallio v roku 1937. Počas Druhej svetovej vojny strana hrala ústrednú rolu v sérii obsiahlych koaličných kabinetov, čo symbolizovalo národnú jednotu, ktorá sa utvorila ako odpoveď hrozbe od USSR v Zimnej Vojne v rokoch 1939-40. Približne v tomto období sa Národnej Koaličnej Strane darilo nasledovne: koncom 20-tych a začiatkom 30-tych rokov 20. storočia zapríčinil nárast fašistických hnutí, s ktorými strana zdieľala nacionalizmus a horlivý antikomunizmus, rozdelenie vo vnútri strany. Pelu Evind Sinhufvud, čo bol prvý prezident z tejto strany, hral kľúčovú úlohu v zosadení Hnutia - Lapua Movement: V parlamentných voľbách v roku 1933 strana zformovala volebnú koalíciu s fašistickým hnutím Patriotic People´s Movement, ktoré bolo založené bývalými podporovateľmi hnutia Lapua Movement. Výsledkom bola významná porážka v ďalších voľbách. Strana stratila 24 zo svojich predošlých 42 kresiel v parlamente. Po tejto porážke sa strana rázne odklonila od radikálnej pravice: ukončila spoluprácu s hnutím Patriotic People's Movement v roku 1934 pod vedením novozvoleného predsedu J.K. Paasikiviho a zaznamenala do svojho straníckeho programu v roku 1935 nepriateľstvo k fašizmu. Avšak aj tak zostali dvere do vlády pre stranu zatvorené až do vypuknutia Winter War (to bola prvá vojna Fínska so Sovietskym Zväzom v zime 1939-40) a strana v nasledujúcom období len pomaly získavala naspäť svoju podporu. Počas Winter War a Continuation War (toto bola druhá vojna Fínska so Sovietskym Zväzom 1941-44) sa strana podieľala na jednote vlád a všeobecne veľmi silno podporovala vládne ciele a politiku. Na stretnutí vlády 23. apríla 1941 podpredseda strany Edwin Linkomies (a premiér v rokoch 1943-1944) vyhodnotil situáciu v zahraničnej politike nasledovne: "Musíme sa v každom prípade oprieť o Nemecko v tejto vojne, pretože je jediné, kto nás môže ochrániť pred Ruskom. Kto bude s Ruskom, je náš nepriateľ. Niet pochýb, že zámer Ruska je podrobiť si Fínsko..."
NA KONCI 2. SVETOVEJ VOJNY
Počas prvých pár mesiacov Continuation War (1941-1944) sa krajina, parlament a kabinet rozdelili v otázke, či má fínska armáda zastaviť na starej hranici a tým sa demonštratívne vyhnúť všetkým pokusom o dobývanie. Táto nebezpečná pozícia krajiny teda volala po národnej jednote a vedenie strany SDP si vybralo vyhnúť sa všetkým viditeľným protestom. Toto rozhodnutie je často udávané ako jedna z hlavných príčin povojnového rozdelenia a vysokého percenta komunistických voličov v prvých voľbách po Continuation War (vojna Fínska so Sovietskou Úniou).Po Continuation War bolo Komunistickej strane povolené pracovať otvorene. Hlavným problémom fínskeho politického života počas obdobia 1944-1949 bola zúrivá súťaž medzi Sociálnymi Demokratmi a Komunistami ohľadom voličov a kontroly odborových zväzov. V tomto čase bolo politické pole rozdelené zhruba rovnomerne medzi Sociálnymi Demokratmi, Komunistami a Agrárnou Ligou, pričom každá strana vlastnila približne 25% voličských hlasov. V povojnovej ére SDP prijala líniu obrany fínskej suverenity a demokracie v zhode s Agrárnou Ligou a inými buržoáznymi stranami, čo v konečnom dôsledku viedlo k vypudeniu Komunistov z kabinetu v roku 1949. Zostalo však jasne viditeľné že Sovietska Únia oveľa viac otvorene kritizovala SDP ako otvorené buržoázne strany. Po vojne sa snažila Národná Koaličná Strana samú seba vykresliť ako obrancu demokracie proti znovuožívajúcim Komunistom. Paasikivi, ktorý obhajoval robenie viacerých ústupkov Sovietskej Únii pred Winter War a nabral opatrnú líniu čo sa týkalo spolupráce s Nemeckom pred Continuation War, bol najprv premiérom (1944-1946) a potom prezidentom (1946-1956). Konflikt medzi Národnou Koaličnou Stranou a komunistickou Finnish People´s Democratic League vyvrcholil keď prezident Paasikivi vyhodil vtedajšieho komunistického ministra vnútra Yrjö Leino, ktorý okrem iných zneužití právomoci verejného činiteľa zneužíval aj bezpečnostnú políciu na špionáž v straníckej mládežníckej organizácii. V roku 1951 strana zmenila svoje meno z pôvodného názvu Kansallinen Kokoomuspuolue na ten súčasný Kansallinen Kokoomus. 50-te roky 20. storočia boli taktiež časom ideologickej reformy, vtedy, keď zdôrazňovanie individuálnej slobody a reformy slobodného trhu boli na vzostupe na úkor sociálneho konzervativizmu a udržiavania silnej vlády. Menší rozkol v Národnej Koaličnej Strane v roku 1958 viedol k zostaveniu strany Kresťanských Demokratov.
2. POLOVICA 20. STOROČIA:
Kvôli protikomunistickým aktivitám dotovala SDP americká CIA. Peniaze boli prané tak, že boli dávané nordickým sesterským stranám, ktoré ich dodávali alebo organizáciám, ktoré kupovali luxusný tovar ako zahraničnú kávu a importovali to a predávali s vysokým ziskom. Povojnový prídelový systém slúžil na infláciu cien.
V prezidentských voľbách v roku 1956 prehral kandidát SDP Karl August Fagerholm súboj len o jeden hlas s Urho Kekkonenom. Fagerholm bol činný ako premiér v rokoch 1956-1957 a 1958-1959. Neskorší vládny kabinet bol prinútený rezignovať kvôli sovietskemu tlaku, čo viedlo k sérii vlád Agrárnej Ligy. V roku 1958 rezignovala frakcia, ktorá bola spriatelená so Sovietmi a zformovala Alliance of Finnish Workers and Small Farmers okolo bývalého predsedu SDP Emila Skoga - kvôli tomu, že Väinö Tanner bol zvolený za predsedu SDP. Počas 60-tych rokov sa táto frakcia postupne vytratila - jej členovia sa povracali kúsok po kúsku do SDP alebo vstúpili ku Komunistom. Len v roku 1966 bola SDP schopná uspokojiť Sovietsky Zväz čo sa týka jej priateľského prístupu voči nemu a mohla sa vrátiť do vlády. Odvtedy bola SDP zastúpená vo väčšine fínskych vládnych kabinetov, často v spolupráci so Stranou Stredu (bývalá Agrarian League), ale niekedy taktiež s Národnou Koaličnou Stranou. Najprevratnejšie obdobie v opozícii zažila SDP v rokoch 1991-1995, keď kabinet tvorila Strana Stredu a Národná Koaličná Strana. Počas tohoto obdobia SDP prijala svoju súčasnú proeurópsku líniu a prispela aktívne spolu s vtedajšou vládou k fínskemu členstvu v Európskej Únii v roku 1995. Od roku 1966 do 1987 bola Národná Koaličná Strana ylúčená z vlády. Kritizovaním prezidenta Urho Kekkonena a fínskych Komunistov strana stratila prezidentovu dôveru a nasledovali teda vlády založené na Strane Stredu a ľavicových stranách. Nová šanca sa v Národnej Koaličnej Strane zjavila, keď v 70-tych rokoch sa snažila strana zlepšiť a rozvíjať vzťahy s prezidentom Kekkonenom. Táto práca bola v tej dobe čiastočne úspešná. Ale aj keď strana podporovala Kekkonena za prezidenta v roku 1978 a stala sa druhou najväčšou stranou v krajine v parlamentných voľbách v roku 1979, miesto vo vláde sa jej naďalej vyhýbalo až do konca Kekkonenovho obdovia v úrade. Počas dlhých rokov v opozícii podpora strany neustále rástla a v roku 1987 dosiahla strana najlepší výsledok v parlamentných voľbách vo svojej histórii. Harri Holkeri sa stal prvým premiérom zo strany od čias Paasikiviho. Počas úradovania Holkeriho ale fínska ekonomika utrpela hlboký pokles a následné voľby v roku 1991 vyústili v ďalšiu porážku. Strana pokračovala vo vláde ako menej významný spoločník až do volieb v roku 2003, po ktorom strávila zase štyri roky v opozícii. Súčasný predseda strany je Jyrki Katainen, ktorý bol zvolený v roku 2004. V marci 2006 bol Katainen zvolený za podpredsedu Európskej Ľudovej Strany - European People´s Party (EPP). Viacerými členmi strany je vnímaný ako dynamická a proreformná osobnosť aj keď vo fínskych médiách sa vynárali isté pochybnosti o tom, či má dostatok skúseností a o jeho relatívne mladom veku (narodil sa v roku 1971). Pred ním bol predsedom strany Ville Itala, ktorý bol zvolený za člena Európskeho Parlamentu po jeho období predsedovania v roku 2003. Kandidát Národnej Koaličnej Strany v roku 2006 do prezidentských volieb bol bývalý minister financií a bývalý predseda strany Sauli Niinistö. Kvalifikoval sa do druhého kola ako jeden z dvoch najúspešnejších kandidátov, ale bol porazený úradujúcou prezidentkou Tarjou Halonen. Ona získala 51.8% hlasov proti jeho 48.2%. V súčasnosti je hovorcom parlamentu.
Posledné parlamentné voľby
SDP vyhrala 53 z 200 kresiel v parlamente 16. marca 2003, čo zavŕšilo jej veľmi tesný súboj so Stranou Stredu. Výsledkom bolo, že bývalý predseda SDP Paavo Lipponen sa stal hovorcom parlamentu, a predsedkyňa Strany Stredu Anneli Jäätteenmäki sa stala premiérkou koaličného kabinetu, ktorý taktiež obsahoval menšinovú Swedish People's Party vedľa dvoch hlavných partnerov. SDP mala 8 miest vo vláde. Po 2 mesiacoch premiérka Jäätteenmäki rezignovala kvôli škandálu a nahradil ju Matti Vanhanen. Vo voľbách v roku 2007 SDP stratila osem kresiel (15% z jej kresiel) a skončila na treťom mieste. Predseda Strany Stredu Matti Vanhanen bol vymenovaný za premiéra. On však vybral do vlády druhú najpopulárnejšiu Národnú Koaličnú Stranu, Stranu Zelených a Swedish People's Party, čím nechal SDP v opozícii. Eero Heinäluoma nerezignoval hneď ako predseda strany. Ale vyhlásil svoje stiahnutie kandidatúry z ďalšieho hlasovania-voľby predsedu na ďalšej konferencii strany. V parlamentných voľbách v roku 2007 SDP získala 21,4 % z volebných hlasov a stratila 8 poslaneckých kresiel, čím klesla na doteraz najnižší počet 45. Bolo to prvýkrát, čo SDP skončila na treťom mieste od roku 1962. Podiel hlasov SNK v parlamentných voľbách v rokoch medzi 1990 až 2000 bol okolo 20%. Národná Koaličná Strana bola v opozícii od parlamentných volieb v roku 2003, v ktorých utrpela porážku, keď dostala len 18.6% z hlasov a stratila 6 kresiel a tým mala svoj najmenší počet kresiel - 40. (Neskôr získala ešte dve kreslá vďaka odchodom politikov z iných strán). V parlamentných voľbách v roku 2007 strana zvýšila svoj podiel na 50 kresiel (dodatočne získala ešte jedno kreslo, keď Merikukka Forsius odišiel zo Strany Zelených vo februári 2008). Strana zabrala tesné druhé miesto v parlamente po Strane Stredu, ktorá mala 51 kresiel. SDP bola na tom horšie s výsledkom - skončila v poradí tretia so 45-timi kreslami. Po týchto voľbách Národná Koaličná Strana vstúpila do koaličnej vlády spolu so Stranou Stredu, Stranou Zelených a Swedish People´s Party. V súčasnosti zaberá 8 z 20-tich miest vo vláde, vrátane ministerstva financií - ktoré vedie Katainen a ministerstva zahraničných vecí - ktoré vedie Alexander Stubb.
Prominentní Sociálni Demokrati
• Oskari Tokoi
• Yrjö Sirola
• Väinö Tanner - Prime Minister, Foreign Minister during the Winter War
• Karl-August Fagerholm - Prime Minister, Speaker of Parliament
• Kalevi Sorsa - Prime Minister
• Mauno Koivisto - President 1982-1994
• Martti Ahtisaari - President 1994-2000
• Erkki Tuomioja - Foreign Minister 2000-2007
• Paavo Lipponen - Prime Minister 1995-2003 and Speaker of Parliament
• Tarja Halonen - President 2000--
Zoznam predsedov SDP
• Nils Robert af Ursin - 1899-1900
• J. A. Salminen - 1900
• K. F. Hellsten - 1900-1903
• Taavi Tainio - 1903-1905
• Emil Perttilä - 1905-1906
• Edvard Valpas - 1906-1909
• Matti Paasivuori - 1909-1911
• Otto Wille Kuusinen - 1911-1913
• Matti Paasivuori - 1913-1917
• Kullervo Manner - 1917-1918
• Väinö Tanner - 1918-1926
• Matti Paasivuori - 1926-1930
• Kaarlo Harvala - 1930-1944
• Onni Alfred Hiltunen - 1944-1946
• Emil Skog - 1946-1957
• Väinö Tanner - 1957-1963
• Rafael Paasio - 1963-1975
• Kalevi Sorsa - 1975-1987
• Pertti Kullervo Paasio - 1987-1991
• Ulf Ludwig Sundqvist - 1991-1993
• Paavo Lipponen - 1993-2005
• Eero Heinäluoma - 2005 - 2008
Zoznam predsedov Národnej Koaličnej Strany Fínska
• Hugo Suolahti (1918-1919)
• Eemil Nestor Setälä (1920)
• Antti Tulenheimo (1921-1924)
• Hugo Suolahti (1925)
• Kyösti Haataja (1926-1932)
• Paavo Virkkunen (1932-1933)
• Juho Kusti Paasikivi (1934-1936)
• Pekka Pennanen (1936-1942)
• Edwin Linkomies (1943-1944)
• K. F. Lehtonen (1945)
• Arvo Salminen (1946-1954)
• Jussi Saukkonen (1955-1965)
• Juha Rihtniemi (1965-1971)
• Harri Holkeri (1971-1979)
• Ilkka Suominen (1979-1991)
• Pertti Salolainen (1991-1994)
• Sauli Niinistö (1994-2001)
• Ville Itälä (2001-2004)
• Jyrki Katainen (2004-)
Prominentní predstavitelia strany NKS
• Lauri Ingman - premiér Fínska 1918-1919 a 1924-1925, arcibiskup Turku 1930-1934
• Antti Tulenheimo - premiér Fínska 1925
• Pehr Evind Svinhufvud - prezident Fínska 1931-1937
• Edwin Linkomies - premiér Fínska 1943-1944
• Juho Kusti Paasikivi - prezident Fínska 1946-1956, premiér Fínska 1944-1946
• Harri Holkeri - premiér Fínska 1987-1991
