reklama

Príbeh dvoch talianskych revolucionárov

V tomto článku sa budem venovať dvom osobnostiam. Sú to Giuseppe Mazzini a Giuseppe Garibaldi, ktorí spolu s Camillom Benso di Cavourom a Viktorom Emmanuelom II sú označovaní ako „svätí patróni" talianskej revolúcie, ktorá sa odohrala v 19. storočí.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

ZAČIATKY OBIDVOCH REVOLUCIONÁROV

Giuseppe Garibaldi sa narodil v Nice 4. júla v roku 1807. Jeho otec bol rybár a kormidelník obchodných lodí pozdĺž pobrežia Stredozemného mora. Keď bol Garibaldi ešte dieťa, tak mesto Nice, ktoré bolo pod vládou Napoleónskeho Francúzska, prešlo pod kontrolu Talianskeho kráľovstva Piedmontského. Tu možno pramení Garibaldiho túžba zjednotiť Taliansko, keď v detstve zažil zmenu národnosti svojho rodného mesta. Garibaldiho matka chcela mať z neho kňaza, no Garibaldi pred týmto utiekol, keď mal 15 rokov - na more k námorníkom. Vo veku 25 rokov sa stal certifikovaným námorným kapitánom.

Giuseppe Mazzini sa narodil v roku 1805. Jeho otec bol lekár. Mazzini študoval od 14-tich rokov právo v Janove. Začínal ako právnik chudobných, pôvodne chcel byť dramatikom, ale jeho politické vášne boli silnejšie. Jeho láska k slobode ho zaviedla ku Carbonari, tajnej spoločnosti, ktorá chcela zvrhnúť absolutizmus v Taliansku. Jeho prvé verejné gesto bol "otvorený list" Karlovi Albertovi, Piedmontskému kráľovi, v ktorom ho žiadal aby zostavil ústavnú vládu, viedol národné hnutie a aby vykázal Rakúšanov z Lombardie-Benátok a ich ostatných talianskych pevností. List obehol Taliansko, ale Karol Albert odkázal Mazzinimu, že ho dá zatknúť, ak sa vráti do Piedmontu. Založil patriotické hnutie pre mladých mužov a nazval ho Giovine Italia (Mladé Taliansko). Bola to národná asociácia za oslobodenie a oddelenie talianskych štátov od zahraničných nadvlád a chcela ich spojiť do slobodnej a unitárnej republiky. Vetvy sa tajne tvorili v Janove a iných mestách, v roku 1833 mala organizácia 60,000 členov. Založil tiež Mladú Európu, pomohol založiť Mladé Nemecko, Mladé Švajčiarsko, Mladé Poľsko. V roku 1837 išiel Mazzini žiť do Londýna. V roku 1840 zakladá znovu Mladé Taliansko. Veľa anglických liberálov ho podporovalo, keď založil People's International League (Medzinárodná ľudová liga) v roku 1847. V tom roku napísal otvorený dopis novému pápežovi Piusovi XI., kde ho žiadal aby zjednotil Taliansko, ale Pius sa k tomu nikdy nevyjadril. Mazzini sa vrátil do Talianska v revolučnom roku 1848, keď obyvatelia Milána vyhnali svojich rakúskych pánov a Piedmont začal vojnu s Rakúšanmi aby ich vyhnal z Talianska.

ICH PRVÉ STRETNUTIE

Na začiatku 30-tych rokov 19. storočia sa Garibaldi zapojil do spolupráce s hnutím „Mladé Taliansko", ktoré vtedy viedol Giuseppe Mazzini. Tu sa vlastne stretáva Garibaldi s Mazzinim - v Ženeve v roku 1833. (Tu sa začína ich vzťah, ktorý istý časl fungoval s veľkým entuziazmom, no po nasledujúcich udalostiach ako uvádzajú a naznačujú použité zdroje sa zkomplikoval. O tom ešte budeme hovoriť ďalej v tejto práci). Toto hnutie bolo oddané oslobodeniu a spojeniu Talianska, ktorého veľké časti boli v tej dobe riadené Pápežom alebo Rakúskom-Uhorskom. Puč, ktorý sa pokúšal zvrhnúť Piedmontsku vládu v Janove v roku 1834, zlyhal a tak bol Garibaldi nútený utiecť z Talianska. Vtedajšia vláda ho odsúdila v neprítomnosti na smrť. Viac ako desať rokov žil teda Garibaldi v exile v Južnej Amerike, kde sa živil hlavne ako námorník a obchodník. Spojil sa s rebelskými hnutiami v Južnej Amerike a bojoval v Brazílii a Uruguaji. Garibaldi viedol jednotky ktoré zvíťazili nad uruguajským diktátorom a tým vlastne vybojoval oslobodenie Uruguaja. Počas svojho pobytu v Južnej Amerike aj tak zostal v kontakte so svojim kolegom revolucionárom Mazzinim, ktorý zase žil v exile v Londýne. Mazzini neustále podporoval Garibaldiho, pretože v ňom videl vztyčný bod pre talianskych nacionalistov.

ICH PÚŤ TALIANSKOU REVOLÚCIOU

Keď v Taliansku vypuklo povstanie v roku 1848, Garibaldi sa vracia z Južnej Ameriky z exilu a dal dokopy 3000 mužov na pomoc kráľovi Karlovi Albertovi Piedmontskému. Prinútený utiecť z Talianska znovu po porážke v prvej bitve pri Custoza, Garibaldi sa čoskoro vrátil aby zorganizoval obranu posledných pozostatkov revolúcie - Mazziniho Romanskej republiky. Garibaldi dokázal držať v šachu francúzsku, rakúsku, španielsku aj neapolskú armádu po týždne. Bohužiaľ republika aj tak padla a Garibaldi utiekol do Ameriky.

V roku 1849 Garibaldi bojoval na strane novo zformovanej revolučnej vlády - viedol talianske jednotky proti francúzskym vojakom, ktorí boli lojálni Pápežovi. Po prejave v romanskom parlamente po brutálnej bitke, kedy mal v ruke ešte stále krvavý meč, Garibaldimu pomohli utiecť z mesta. Bol v exile na dnešnom Staten Islande: úrady v Nice ho prinútili ísť späť do exilu a tak išiel za Atlantik znovu. V Amerike bol hosťom Antonia Meucciho. Zjednotenie Talianska trvalo viac ako desaťročie. V polovici 50-tych rokov navštívil Garibaldi Mazziniho v Londýne, a bolo mu dovolené vrátiť sa do Talianska.

Aj keď Garibaldi bojoval za kráľa Piedmonta počas francúzsko-rakúskej vojny v roku 1859, je najviac známy zvrhnutím monarchie kráľovstva dvoch Sicílií. V máji 1860 sa pokúsil oslobodiť južné Taliansko od represívneho režimu kráľa „Francisa II." 11. mája porazil vo viacerých bitkách neapolskú armádu so svojou „tisíckou červených tričiek" v Marsale na Sicílii. Garibaldi tak po tomto víťazstve prechádzal Messinou 22. augusta a zdravili ho natešení ľudia počas celej cesty. 7 Septembra jeho jednotky okupovali Neapol, zvíťazili a vyhlásil sám seba za diktátora. Nakoľko mu išlo o „mierumilovné zjednotenie Talianska" bez ďalšieho krviprelievania, zachoval sa veľmi prezieravo a odovzdal svoje výdobytky kráľovi Viktoriovi Emanuelovi Piedmontskému. Týmto si splnil celoživotný sen: SLOBODNÉ A ZJEDNOTENÉ TALIANSKO

Ako videl kráľ Garibaldiho a Mazziniho:

Aj keď boli kráľ aj Garibaldi patrioti, Garibaldi viac pracoval na zjednotení Talianska. Kráľ bol viac prudentný, zameraný viac na expandovanie Piedmontu. Kráľ videl v Garibaldim nebezpečenstvo: Garibaldi bol populárnejší ako samotný kráľ. A ešte k tomu oficiálna armáda Piedmontu veľmi žiarlila na úspechy Garibaldiho dobrovoľníkov. Monarchisti sa tiež báli že Mazzini s republikánmi môžu stiahnuť Garibaldiho znovu k sebe a získajú si jeho lojálnosť, čo by bolo pre nich nebezpečné.

V roku 1861, keď sa zrodilo nezávislé Talianske kráľovstvo, Mazzini odmieta účasť na parlamentnej vláde ktorá bola zostavená Savoyskou monarchiou. Stále trvá na vytvorení Talianskej „Republiky", čo bolo dosť nezlučiteľné s realitou v tom období. Po talianskej revolúcii sa Piedmontský monarcha príliš bál rebela Garibaldiho, aby ho nechal vrátiť sa ku svojej matke a deťom, a znovu musel ísť Garibaldi do exilu, najprv do Tangieri, potom na dnešnom Staten Island v USA, a nakoniec v Peru, kde sa vrátil k lodiam.

GARIBALDI AKO POLITIK A JEHO PRÍNOS ZJEDNOTENIU TALIANSKA

Ku koncu svojho života sa Garibaldi vyhlasoval za socialistu, ale Karl Marx aj anarchista Michail Bakunin ho odmietli uznať za svojho. Stal sa aj niečím podobným ako pacifista, pretože z vlastnej skúsenosti bol názoru, že vojny sú zriedkakedy spravodlivé alebo účinné v dosiahnutí svojich koncov. Bol tiež za práva pracujúcih a za emancipáciu žien. Viacmenej bol aj voľnomyšlienkárom v otázke náboženstva, pretože odmietal cirkev. Tiež veril v rasovú rovnosť a zastával potlačenie kapitalistického útlaku. Garibaldi bol zodpovedný za väčšinu víťazstiev Risorgimenta. Významné bolo jeho prispenie k presvedčeniu más o zjednotení Talianska. Bol videný ako „Muž ľudu", ktorý vedel oveľa lepšie ako Cavour alebo Mazzini ako osloviť masy ľudí s novým odkazom patriotizmu. Garibaldi tiež veľmi ťažil zo svojich vojenských a politických daností, ktoré získal v boji, ovládal partizánsky štýl boja, čo mu prinieslo veľa víťazstiev. Neveril parlamentom lebo ich videl ako neúčinné a zkorumpované. V Garibaldim nebolo veľa intelektuálneho, no jeho jednoduchý radikalizmus očaril veľa jeho verných vidiečanov a prinášal im domov význam národnosti a národa. Aj keď koketoval so socializmom, zostal v prvom rade nacionalistom - ale objektom jeho nacionalizmu bolo vždy oslobodenie ľudu a nie patriotické expandovanie. Garibaldi dostával penziu od talianskej vlády a bol a je dodnes považovaný za národného hrdinu aj po svojej smrti v roku 1882.

MAZZINI AKO POLITIK A JEHO PRÍNOS ZJEDNOTENIU TALIANSKA

Mazziniho hlavnou zásluhou je ukončenie Rakúskej hegemónie v Taliansku a dočasnej sily pápeža. Svojimi počinmi prispel k talianskej jednote. Hlásal republikanizmus, demokraciu a oslobodenie utláčaných vrstiev. Naplnený mesiášskym poslaním, veril, že budú Taliani úspešní vo svojom oslobodení sa od rôznych nadvlád a vytvoria si demokratickú unitárnu republiku s hlavným mestom Rím.

Republikánske reformy, ktoré plánoval Mazzini, nemohli byť v dobe revolučného Talianska účinné, pretože prevažujúcim záujmom v Taliansku tej doby bolo prežitie. Mazzini aj po neúspešnej Romanskej republike pokračoval v konšpiráciách, ale revolučný elán, ktorý inšpiroval jeho fanúšikov pred rokom 1848, veľmi rýchlo opadol v päťdesiatych rokoch. Revolúcie v rokoch 1848-1849 skončili revolučnú fázu Risorgimenta a predznačili začiatok preorientovania sa politických síl v Taliansku a aj v Európe. Mazzini bol síce aj naďalej vnímaný vo vysokej vážnosti, rešpekte a pozornosti, no talianski nacionalisti ho sklamali a začali sa otáčať na stranu monarchie, ktorú ponúkal Camillo Benso di Cavour a jeho kráľ Viktor Emmanuel v Piedmonte-Sardínii. V roku 1861 bolo vyhlásené Kráľovstvo Talianska v Turíne. Mazziniho život končil sklamaním, aj keď Benátky aj Rím boli v tom období už súčasťou nového kráľovstva (od roku 1866). Taliansko bolo spojené fúziou tak ako vždy on proklamoval radšej než federáciu. Ale bola to stále monarchia a nie republika, ktorú vždy chcel.

Po dve generácie po jeho smrti väčšina historikov konštatovala, že jeho užitočná práca sa skončila v roku 1849 a že potom by bolo bývalo lepšie, keby sa bol stiahol z ďalších konšpirácií a z politického pôsobenia. Ale moderní historici majú iný názor. Veľa z nich verí, že všetky jeho politické pokusy boli významné, pretože keby ich nebolo, možno by dodnes nebolo Taliansko oslobodené a spojené. Mazzini zomrel ako sklamaný lebo nikdy neakceptoval Taliansko spojené monarchiou a do smrti v roku 1872 agitoval za demokratickú republiku.

ZHRNUTIE OBIDVOCH OSOBNOSTÍ

Garibaldi a Mazzini - meč a duša talianskej revolúcie, ako ich mnohí označujú. Ich spoločnými črtami bola túžba po nezávislosti Talianska a tá ich aj spojila. Čo ich však rozdelilo, bola Garibaldiho prílišná lojálnosť kráľovi piedmontskému, čo sa nepáčilo Mazzinimu, pretože tvrdo presadzoval republiku a bol proti monarchii. Garibaldimu zrejme viac záležalo na reálnej slobode Talianska, pretože sa vzdal mocenských výdobytkov a výhod v prospech toho aby bolo Taliansko celistvé - poddal sa kráľovi a odovzdal mu svoje vydobyté provincie Talianska. Bol to bojovník a túto taktiku zvolil veľmi múdro v duchu „Účel svätí prostriedky". Zabudol na svoje osobné blaho v prospech krajiny a národa. Toto bolo podľa mňa pozitívnejšie gesto ako to trieskanie hlavy o múr, ktoré predviedol po revolúcii Mazzini - teda že si znepriatelil všetkých svojich dovtedajších fanúšikov a stále mlel dokola reči o republike, aj keď to bolo v danej situácii nereálne. Bol ako Cyrano. A pozitívnejšie vnímam Garibaldiho aj pre to, že sa zmieril so svojím osudom a v pravý čas odišiel. Bol to muž činu, stačí si uvedomiť, že fyzicky on vydobil slobodu Talianska. Mazzini bojoval skôr niekoľkými listami a presvedčovaním a intelektom - myšlienkami, len to robil až zbytočne dlho. Ešte ich rozdeľovalo to, že Garibaldi odporoval Pápežovi a Vatikánu a odmietal ich nezávislosť a vlastne ich neuznával, Mazzini naopak ospevoval Pápeža Piusa IX.

V konečnom dôsledku a objektívne vzato možno však konštatovať, že boli pre akt TALIANSKEJ REVOLÚCIE užitoční obaja - Garibaldi svojou akčnosťou, bojovnosťou a odvahou, Mazzini svojím intelektom, neúprosnosťou a nekompromisnosťou, tým, že neustále nabádal ľudí do revolúcie. Tým obaja vytvorili symbiózu dvoch kľúčových osobností talianskej revolúcie, bez ktorej by možno dnešné Taliansko malo úplne inú podobu.

 

Použitá literatúra:

1/ McNamara, R.: Giuseppe Garibaldi: Italy´s Revolutionary hero in: http://history1800s.about.com/od/giuseppegaribaldi/p/garibaldibio.htm, 7. januára 2009

2/ Foley, R.: Military history companion: Giuseppe Garibaldi in:http://www.answers.com/topic/giuseppe-garibaldi, 7. januára 2009

3/ Mack Smith, D.: Giuseppe Garibaldi: Italian revolutionary in: http://www.britannica.com/EBchecked/topic/225978/Giuseppe-Garibaldi, 7. januára 2009

4/ Crawshaw Holt, E.: Giuseppe Mazzini: Italian revolutionary in: http://www.britannica.com/EBchecked/topic/371294/Giuseppe-Mazzini, 7. januára 2009

 

Hana Štupáková

Hana Štupáková

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som postavička z komiksu, ktorý ešte nebol napísaný ani nakreslený. A hrám v ňom len vedľajšiu bezvýznamnú úlohu. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradenéTo musíte vidieť

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu