Ráno ma vždy hneď na úvode raní. Ráno sa vyplazím z postele plná neo-choty vstávať, frfľajúc a skučiac („prečo práve ja tak hnusne skoro??...). V momente by som zrušila ranné vstávanie! Prečo sa človek nemôže zobudiť svieži, prebudený, pri zmysloch a duchaplný? Prečo sú pre nás tie skoré rána také bolestivé? Nemôže byť ten proces dostávania sa do správnej duchaprítomnej hladiny kratší? Áno, no mňa to ranné vstávanie naozaj často až bolí, ako sa mi nechce...každé mrknutie oka ma bolí, dokonca aj každé nadýchnutie! Moje telo ako by sa nechcelo toho astrálneho putovania mojej duše vzdať...a tak sa bráni. Bráni sa každé ráno najmenej dvadsať minút. V tomto čase mi na viečkach sedia dva malé ale strašne ťažké balvaníky, ktoré bránia očiam aby sa mi otvorili. Potom ich veľmi namáhavo z tých viečok zhodím, zaostrím a telo sa podvolí a ja sa „vysekám“ z postele skučiac ako dobité šteňa.
No a teraz namiesto toho aby som išla spať, tak píšem a mudrujem o desiatej večer o tom, ako sa mi nechce ráno vstávať...a vôbec. Nemám rada slovné spojenie „skoré ráno“. To neskoré je sympatickejšie.